Minule som sedela vo vlaku na ceste domov. Do kupé si ku nám prisadla jedna staršia pani. Mohla mať tak okolo 75 rokov. Babička. Odprevádzala ju možno o generáciu mladšia, možno známa, možno príbuzná. Vyzliekla si kabát a usadila sa.
Zrak mi padol na jej ruky. Staré, zvráskavené, ale predsa niečím zaujímavé. Povedala som si, že táto pani musela určite hrávať na klavíri. Neviem, či všetci ľudia, čo hrávajú na klavíri, ale aspoň tí, čo ja poznám, majú úplne iné ruky. Prsty tak zvláštne tvarované, môžu ich všelijako ohýbať, vďaka "tréningu" na klavíri. Presne ako niekto, koho poznám. Potom mi oči nasmerovali na jej zvráskavenú tvár. Vedela som, že mi táto pani naozaj niekoho pripomína. A keď som chvíľku pozorovala jej mimiku pri komunikovaní s tou ďalšou pani cez okno vlaku, došlo mi to. Ten niekto je moja kamarátka, ktorá je v mojom veku. Nešlo mi do hlavy ako sa dvaja ľudia, vekovo úplne vzdialení, môžu tak veľmi podobať. Ďalej som „čumela“ na moju kamarátku v budúcnosti a stále nachádzala podobnosti v týchto dvoch osobách.
Moja kamarátka robí pri rozprávaní niekedy zvláštne pohyby s rukami, síce pre ňu prirodzené, ale pre nás niekedy smiešne. Ona to vie. Dúfam, že sa nehnevá. Nikdy v živote som ale nevidela niekoho s podobnou „vadou“. A tu je. Asi po treťom „smiešne-prirodzenom“ zakývaní na rozlúčku svojej známej som si bola istá – vidím budúcnosť. Síce nie svoju, ale vidím. Najradšej by som si ale chcela pozrieť fotografie tejto budúcnosti, či v mladosti vyzerala ako moja kamarátka.
Niekde som čítala, že každý má na svete svoje dvojča. Nikdy som sa ale nezamýšľala nad tým, či je tiež presne v našom veku. Možno nie. Rada by som ale videla to svoje. Môže to byť celkom zvláštne.
7. jan 2009 o 01:03
Páči sa: 0x
Prečítané: 454x
Stretla som budúcnosť.
A predsa sa mi to zdalo také prirodzené ...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)